Still Life je absolventským projektem Ondřeje Holby, studenta magisterského stupně na Katedře pantomimy pražské HAMU. Ondřej Holba byl rezidentem CIRQUEONU.
Maliar René Magritt vo svojich dielach často zachytáva ľudí, ktorým nevidno tvár. Dá sa povedať, že aj keď v nich postavy vidíme, istým spôsobom na obrazoch nie sú prítomné. Rovnaký pocit máme miestami aj z Ondřeja Holby v jeho absolventskej inscenácii Still Life, pre ktorú boli Magrittove obrazy inšpiračným zdrojom a do istej miery aj predlhou.
Jeho zdanlivú „neprítomnosť“ však netreba chápať negatívne, práve naopak. Surreálnosť diel belgického maliara sa Holbovi podarilo preniesť na javisko aj vďaka nej. Prostredníctvom citácií a dotvárania Magrittových obrazov herec na javisku rozpráva svoj vlastný príbeh, ktorý nielen vďaka prelínaniu niekoľkých opakujúcich sa scén nadobúda snovú atmosféru. Celé dianie na javisku pôsobí ako zvláštna hra, v ktorej sa Holbovým partnerom stáva detský, po anglicky hovoriaci hlas znejúci z reproduktora. Ten mu spočiatku dáva rôzne pokyny, ktoré sa neskôr obmedzia na niekoľko opakujúcich sa viet, pričom najviac rezonuje chladné „We are alone“.
Aj usporiadanie javiska pôsobí stroho a neosobne. Na bielej ohraničenej podlahe stojí iba stôl a stolička, vedľa nich visí vtáčia klietka. Mladý muž sa tam očividne necíti veľmi príjemne, čo vyjadruje jeho zmätený, až bojazlivý pohľad. Zúfalstvo ho však prepadne až vtedy, keď z ničoho nič začne padať k zemi. Jednoduchý, skôr vtipný dej inscenácie je niekoľkokrát prerušený pohybovými scénami, v ktorých Holba naznačuje ochrnutie svojho tela. Zosúva sa na zem, pokúša sa vstať, no pre nefunkčnosť svalov sa zamotáva do seba samého. Tieto scény sú akýmsi protipólom ku sekvenciám, kedy na pozadí rýchlej hudby Holba bezchybne imituje vtáčie pohyby a ako malý splašený operenec behá po javisku. Uniká tak v predstavách od svojej reálnej neschopnosti fyzického pohybu, alebo sa podľa pravidiel Magrittovho surreálneho sveta prirodzene mení z človeka na voľného vtáka?
Neskôr je vysilený mladík odhodlaný opustiť priestor javiska, no na každej strane naráža na neviditeľné mantinely. Keď sa priblíži ku hrane javiska, oslepí ho silné svetlo a nedovolí mu prekročiť hranicu. Detský hlas mu hovorí „We are here for reason.“ On tomu začína rozumieť, upokojí sa a postupne nachádza vlastnú formu hry – využíva predmety na javisku, z ktorých si vytvorí pirátsku loď a prepláva na nej do bezpečia, do svojho vnútorného harmonického sveta imaginácie. Hoci ostáva uväznený v „obraze“, teda nemá možnosť zmeniť prostredie, v ktorom sa nachádza, podarilo sa mu premeniť sa vo svojom vnútri.
Na jednom zo svojich autoportrétov sa Magritt zachytil pri maľovaní. Hoci ako predlohu má vajce, na obraze, ktorý dokončuje, je vták. Rovnako tak Ondřej Holba prechádza procesom od nesmelého začiatku symbolizovaného vajcom k rozvinutiu vlastnej fantázie. Postupne získava samostatnosť a približuje sa k vnútornému pokoju. Obrovské vtáčie pero, ktoré v závere inscenácie do hercových rúk „spadne z neba“ je tak krásnou bodkou symbolizujúcou nadobudnutú voľnosť a nezávislosť predtým ustráchaného mladého chlapca.
Barbora Forkovičová
foto: Benn Murhaaya